Čínska kaligrafia

Jeden obraz je hodný tisícok slov – no v čínštine sú slová samotné obrazmi.

V čínskom písme je iba 6 základných ťahov štetcom (či perom), ktoré ak sa kombinujú rôznymi spôsobmi, vytvárajú rôzne slová, znaky a ich významy. Na čítanie novín si vystačíte s 3000 znakmi, 5000 ich budete potrebovať pre plynulé porozumenie textu a 8000 ich potrebujete, ak chcete študovať odborné témy. Takže z celkovo 50000 existujúcich čínskych znakov budete pre bežnú dennú komunikáciu potrebovať iba zlomok.

Tak ako odievanie, medicína, poľnohospodárstvo a ďalšie oblasti, ktoré vytvárajú čínsku „kultúru inšpirovanú bohmi“, aj písmo bolo považované za dar od bohov. Dávne legendy hovoria o zakladateľovi čínskeho písma – Cangjie, ktorý žil asi v roku 2650 p.n.l., čiže takmer pred 5000 rokmi. Vraví sa o ňom, že mal štyri oči, no to je už na iný príbeh.

Ako generácie a dynastie prichádzali a odchádzali, tých, ktorí kultivovane používali dar písma, ľudia uznávali. Cisári svoje rozhodnutia vytesávali do kameňov na úbočí hôr; štátnici napísali mnoho veršov, ktoré začínali i ukončovali vojny; básnici maľovali históriu vo farbách žiaľu i chvály, ktoré boli ďalej kopírované a ospevované, až kým sa sami nestali históriou.

Čínska kaligrafia, umenie písania týchto znakov, zahŕňa aj tieto štyri časti: štetec, kameň na tuš, tuš a xuān (ryžový) papier. Sú tiež známe ako Štyri poklady štúdia a vlastniť ich bývalo známkou vzdelanosti. Podobne to bolo aj s držiakom na štetec, ťažidlami na papier a pečaťami, ktoré mal človek poruke.

Srdcom čínskej kaligrafie je šesť základných ťahov. Héng je priama línia (一) písaná zľava doprava, ktorá tiež znamená „jeden“. „Dva“ a „tri“ sú zas dva (二) a tri (三) ťahy héng. Shù je vertikálny ťah podobný stĺpu, ktorý sa píše zhora nadol. Piē je ťah sprava doľava, zhora dole; jeho opakom je nà. Okraje a škáry medzi týmito ťahmi poskytujú priestor pre diǎn a tí - bodku a doprava smerujúci ťah s ostrým zakončením. Týchto šesť ťahov sa kombinuje a tvoria odvodené ťahy, ktoré sa opäť spájajú, aby vytvorili ešte zložitejšie a ucelenejšie slová a myšlienky.

Rozhodujúce je poradie ťahov. Nemôžeme symboly tvoriť akokoľvek chceme a potom veriť, že to dobre dopadne. Pevný poriadok v písaní slov v čínštine udáva postup zhora nadol, zľava doprava a z vonkajška do vnútra. Ako dobrá tanečná choreografia, jemne napísaný znak vyvažuje krásu s poriadkom. Podobne ako je to väčšinou v čínskej filozofii, konečným cieľom je harmónia.

Čínske slová majú veľmi často mnohé vrstvy významov. To, čo v našom jazyku nazveme „slovo“ je v čínštine zložené z jedného alebo viacerých znakov, pričom znak je sumou svojich častí: jednoduchšie komponenty so základným významom vytvárajú zložité kombinácie s väčšou hĺbkou.

Napríklad „ahoj“ je v našom jazyku jedno slovo. V čínštine je nǐhǎo slovo zložené z dvoch znakov nǐ (你) a hǎo (好). Tieto zas majú vlastné súčasti: nǐ znamená ty a je zložené zo znakov pre osobu (人) a ty (尔); hǎo znamená dobrý a je zložené z dvoch znakov: žena (女) a dieťa (子). Toto je jeden z najjednoduchších príkladov, môže to byť aj oveľa komplikovanejšie a bohatšie (ak vás to zaujíma, môžete sa pozrieť na náš Shen Yun Facebook a sériu článkov „101 čínskych znakov“, ktoré sa zaoberajú rôznymi znakmi a ich skrytými vnútornými významami).

Dnes nájdete v písanej čínštine dve odlišné formy: zjednodušenú (ktorá sa využíva hlavne v pevninskej Číne) a tradičnú (používanú na Taiwane, v Hongkongu a Macau). Tradičná forma, až na pár výnimiek, si uchovala dedičstvo z minulosti v jej spletitých a krásnych ťahoch – znaky sa dnes píšu rovnako ako pred tisíckami rokov.

Práve preto, že sa datujú do tak vzdialených dôb, do čias keď sa vravelo, že po Zemi chodili bohovia a veštci určovali vôľu bohov tým, že čítali znaky na kostiach, sú čínske znaky naplnené touto božskou kultúrou. A ona tam je, čaká na nás pod povrchom, aby sme si ju všimli.