10 rokov na cestách po svete

Let späť do New Yorku v závere každého turné prináša jednu malú dilemu – tú drobnú kolónku na prehlásenie o navštívených krajinách.

V jeden rok som napríklad použila svoje najmenšie písmo na natlačenie toľkých, koľko sa ich tam len vošlo. Medzitým tam moja spolusediaca jednoducho iba vpísala: „Každá väčšia krajina v Európe okrem Španielska.“ (To bolo predtým, než sme prvýkrát vystupovali v Barcelone, tri roky dozadu.)

Desať rokov Shen Yun

V útorok sme v Suwone, v Južnej Kórei. Shen Yun World Company tu bude vybaľovať pre tento rok naposledy. Po piatich mesiacoch a 122 predstaveniach, príde nakoniec čas vrátiť sa domov. A Shen Yun 2016, naša desiata sezóna, bude ukončená.

Všetko najlepšie k narodeninám, či šťastné výročie? Tak či tak, je to vzácna príležitosť, ktorá ma núti k spomienkam i nostalgii.

Pred desiatimi rokmi sme boli predstavení svetu a svet bol predstavený nám. Počas nášho prvého turné bolo všetko po prvý krát. A ako je to teraz? Koľko prvých razov sme zažili?

O desať sezón neskôr Shen Yun vystupoval v takmer 200 rôznych mestách naprieč piatimi kontinentmi. Môj pas (vymieňaný znova a znova) je naplnený známkami i vízami všetkých tvarov a farieb. Zažil už nespočetné prechody hraníc lietadlom, autobusom i loďou.

Pri cestovaní na toľké špeciálne miesta sme samozrejme museli preskúmať aj to, čo je za múrmi divadiel.

Dobrodružstvá v zákulisí

Medzi predstaveniami sa snažíme naše hosťujúce mestá spoznať natoľko, koľko je len možné. Eiffelova veža, Gateway Arch a nespočetné múzeá sú len niektoré z typických cieľov našich návštev. No najvzácnejšie zážitky sa vždy udejú na trocha excentrickejších miestach.

Míňajúc tabuľku „VÝSTRAHA: NEBEZPEČENSTVO“ za zámkom Neuschwanstein v horách Bavorska, sme sa hodiny šplhali hore po zmrznutých svahoch, len aby sme videli západ slnka z vratkého visiaceho mosta, ktorý sa klenul nad závratnou priepasťou. V tom čase som už mala prsty na nohách dávno znecitlivené od zimy. No v prítomnosti toho žiarivého pohľadu som dokonca zabudla aj na môj strach z omrzlín.

Vo vnútrozemí Austrálie sme s  úžasom i nedôverou sledovali, ako niekoľkí naši chlapci zlomili svoje osobné rekordy v šprinte. Ako? Šuchtavosť jednoducho nemá šancu, keď vás naháňajú zlostné emu. (Odporúčanie: Nenaháňajte tých, ktorými sami nechcete byť naháňaní.)

V Istanbule sme ochutnali vynikajúce turecké pečivo a čerstvý çay, zatiaľ čo sa náš čln plavil Bosporskou úžinou. Európu sme mali naľavo, Áziu vpravo a kupolovité mešity lemujúce brehy sa svojimi minaretmi dotýkali oblohy. Stretli sme tam dievča, Aydu, ktorá mala korene v Číne aj v Turecku. Jej meno v arabčine znamená „výhoda“. Stále priateľská a usmievavá, bola pre nás vzácnym oknom do exotickej krajiny sezamových simitov a pašmínových šálov. Naše vlastné malé turecké potešenie.

Delili sme si chlieb s kamionistami zo Škandinávie na nočnom trajekte cez Baltské more. Smiali sme sa so zápasníkmi sumo na bicykloch v Tokyu. Pod prstami na nohách som pocítila piesok od Waikiki až po Zlaté pobrežie. Rukami som sa dotkla 18 000 000 zlatých dlaždíc mozaiky v štokholmskej sále Gyllene – a predstavovala si, ako sa tam vo veľkom štýle bavia laureáti Nobelovej ceny.

Svetová múdrosť

Počas turné sa snažím držať sa svojich kníh, no svet sa každý deň ukáže ako môj najlepší učiteľ:

Prvýkrát som uvidela tučniaky v ich prirodzenom prostredí – nie, nevystupovali sme ešte na Antarktíde – na Philipovom ostrove v Austrálii. Ochranka v centre na ochranu prírody nás poučila o dôležitosti ochrany ohrozených druhov. Povedali nám aj o tom, ako blesky fotoaparátov desia malé tučniaky, ktoré sa vracajú na breh a spôsobujú, že vyvrátia svoju ťažko zarobenú večeru.

Raz po predstavení v Paríži sme si užívali mesačný svit pri plavbe po Seine, keď sa náš miestny sprievodca rozhodol rozpovedať nám celú napoleonovskú históriu. Bola to one-man show, ktorú ešte ozvláštnil dobrodružným oháňaním sa banánom.

Na Piazza della Signoria stoja bronzové a mramorové sochy stvárňujúce dávnu mytológiu. Perseus zabíja Medúzu. Herkules poráža oheň-vydychujúceho Cacusa. Pri pohľade na kopčeky krémovej Florentínskej zmrzliny nám už ale tiekli slinky, takže sme sa nenechali vyrušiť ani okolitými výjavmi.

Dokonca aj v našom autobuse sme stíhali absorbovať zopár vedomostí. V jeden rok sa nám v Európe naši šoféri ponúkli učiť nás slovnú zásobu v ich rodnej maďarčine. Počas troch mesiacov sa našim ranným pozdravom stalo srdečné „jó reggelt!“

Dávať a dostávať

Už sa vám stalo, že ste sa zobudili a zabudli ste, kde ste? Z akého mesta sme sa to vrátili? Kam teraz ideme? Och, nebývame na šiestom – to bol včerajší hotel... Keď ste pol roka na ceste a za týždeň vystriedate 3 mestá, je niekedy ťažké udržať sa v obraze.

Keď sa obzriem späť na cesty posledných 10-tich rokov, to najvzácnejšie čo som nazbierala nie sú graffiti kúsky Berlínskeho múru, ani ohrievače nôh z lamej vlny z Čile. Sú to veci, ktoré som sa naučila, spomienky, ľudia, s ktorými som sa skamarátila a dobrodružstvá, ktoré som zažila – vzácne okamihy, ktoré mi dali životné skúsenosti.

Keďže tancujeme, aby sme priniesli svetu tradičnú čínsku kultúru, svet nám na oplátku ponúkol svoju vlastnú krásu a dedičstvo. Videli sme toho počas ciest veľmi mnoho.

Počas dlhého putovania Japonskom sme potrebovali špeciálne víza. Počas dlhej cesty sa nám z diaľky ukazovali jemné vibrácie hory Fuji a jej mystickej orientálnej krásy. O niekoľko hodín neskôr sa už známy obrázok zdal ako plagát. A ja som si znova a znova opakovala: „Toto je reálne!“

Urobila som tisíce fotiek, no milióny nezabudnuteľných momentov mám navždy v srdci. A stále si neviem predstaviť, čo ma ešte len čaká.